Plány sú krásna vec, ich plnenie ešte krajšia. Priznávam, keď Peter zverejnil nápad zorganizovať stretnutie v Luhačoviciach spojené s jazdením a malou motoškolou na letisku, bol som tým nadšený. Ako sa však blížil termín, a ujasňoval program, voľako z neho tá motoškola vypadla. Toto nie, to sa nejako musí spraviť tak, aby sa na tom letisku jazdilo. Môj návrh vo fóre zaznel, a na počudovanie bol aj schválený. A tak to všetko začalo.

Příjezd

Plánovaný odchod v piatok o druhej z Ostravy sa samozrejme posunul na pol piatu, s pohľadom na odjazdené kilometre na tachometri, a otázkou na perách „tak ako? dôjdeme spolu do cieľa alebo budeš chcieť papať ?“ štartujem motorku. Chcela papať, a ako natruc, alebo našťastie, sa ozvala v Rožnove pod Radhošťem, asi dvesto metrov pred odbočkou na Vsetín. Cez križovatku teda rovno, a poďho na OMV. Malé „dežaví“, na rovnakej pumpe sme tankovali aj pri návrate z Pastvín. Trošku sentimentu, slzička .. o niečo viacej zaplakala peňaženka, a už teda naozaj smer Vsetín. Takže smer Bystrica, kopčeky zákruty kopčeky, staré známe zvodidlá farby bielo červenej, vracáky, míňam plechovú búdu, ktorá pripomína stanovisko časomiery. Pripomínam si zabudnutú slávu pretekov do vrchu pre ktoré bola táto trať chystaná, spomínam na knihy o motoristických legendách „komančovských“ čias, a odhadujem koľko rokov dozadu sa tu išli posledné preteky. V odhadoch teda bohvieaký nie som, naposledy sa tu pretekalo ani nie mesiac dozadu. Ešte že to nie je nejaká slečna, asi by som za odhad veku dostal po papuli.

Vracáky mi stále nejdú, sú moja slabina, a tu ich je neúrekom. Nádherná cesta, pekné výhľady. Vchádzame do Vsetína, chvíľku pauza na pretiahnutie kostry. Zaradím za jedna, a postupne sa blížime k Luhačkám. Ostrím zrak, hľadám veľkú tabuľu kemp, napokon tak cca v stovke míňam malú tabuľku so šípkou autocamping. Kým to moja hlava spracuje, míňam aj veľkú tabuľu autocamping, následne odbočku. Paráda. Takže „hamung“, obrátka asi o sto metrov ďalej, ako hovorím vracáky mi nejdú, tak sa otáčam s polomerom kamióna a tentokrát už odbočku trafím.

V kempe pobehujú traja cbfkári... padajú úvodné pozdravy a objatia, pripomenutia mien, zoznámenia a pod. Vyráža sa na prvé orosené, čo však pri zrušenej rezervácii stola pre dvadsať ľudí, a uzavretej spoločnosti v reštike, je trošku problém. Napokon nás nejaký ten penzión prichýli, ale dovnútra nemôžeme, chystajú svadbu na zajtra, a tak sedíme na teraske, v peknom chladnom septembrovom podvečeri. Výhľad na opustený akvapark, a vypustenú nádrž plnú blata, pripomína stratených robinsonov. Na druhom brehu to totižto žije, aspoň na pohľad. Návrat do kempu, dočkanie ďalších účastníkov (chodili po húfoch, teda po dvoch).

A teraz čo ďalej, v krku sucho, a tém na debatu kopec. Zrazu sa ako blesk z jasného neba, zjavila v Hrošákovej pravej ruku plechovka piva. Vraj tá uzatvorená reštika nie je až taká uzatvorená, ale nádeje si robiť nemáme, to je posledné. Aj tak ju berieme útokom, spravíme nejakú tržbu, ale posedieť nemôžeme, vraj až zajtra, a preto hajde na chatku. Debata smiech pivko, smiech, pivko, pokec, pivko .. tma. Ráno.

Motoškola

Honba uloviť čosi na raňajky, obliehanie pekárne a supermarketu.. V kempe pribudla CBFka s Petrom. Presun na letisko. Nečakal by som letisko na vrchole kopca.. ale čo už domáci sa vyznajú. Len ten kopec.. v zime to na tých kockách musí byť sranda, zaprší, pomrzne, pošmýka.. Pár úvodných slov, praktické ukážky Petrovej jazdy, padnuté sánky, „toto nedám ani za desať rokov tréningu“. Nejaké to rozjazdenie, a hajde jazdiť. Každý jazdí ľubovoľne, na niektorom z prichystaných cvičísk, Peter odpovedá na otázky, komentuje štýl, upozorňuje na chyby. Zlepšujem sa v pravotočivých vracákoch, ľavotočivé ani za pána, voľáky blok v hlave. Skúšam meniť polohy, posedy, uvoľniť ruky, napnúť ruky, kombinácie a pod, nič. Nedarí sa. Hlava to neberie, hladina nervozity stúpa. Pauzička chvíľku, prebehnem letisko hore dole. Skúšam a skúšam, zrazu prásk, voľáko som sa poskladal a mašina sa krúti doľava ako divá ... škrrr.. prvá stupačka. Rýchlo, Alexander, toto si pamätaj, ako to bolo. Pamätám polohu, mením smer otáčania, skúšam novonadobudnuté vedomosti, fungujú. Spokojný sa vraciam k ostatným. Už len pre tento moment tá škola mala zmysel.

Sadám na Radkovho litra. Prebehnem letisko hore dolu, točím trojku do červeného, Radek trhá posledný zbytok vlasov na hlave. Na prvý pocit rozdiel medzi 600 a litrom nevidím, spomínal tvrdú prevodovku, mne to tam padá len sa pozriem na páku, sila motora sa mi nevidí o toľko rozdielna, nádrž je však trošku širšia. Nie sú tam veru rozdiely, súdim. Nebude to asi moja šálka kávy. Čakal som väčší rozdiel. Sadám na Milanovu nahatú ... motorku, skúšam hore dole, od stovky ma ide sfúknuť z mašiny, stoštyridsať je čosi nemysliteľné. Príjemne ma prekvapuje prilba, je nádherne tichá čo sa vetra týka, Tenax za prdelou počujem viac. Na turistiku tá lešenárska trubka asi nebude. Ale zvuk je to pekný. Dovalili sa „očumovači“, bandaska s er6, spolu s Michalom na ufo-cbf .. v tú ranu sme ho všetci ukecávali nech tú ufo-masku z tej motorky zhodí. Tuším doma potom poslúchol. Dovalili sa presne na miesto činu, opravu radičky na Naďinej cébéefke po páde, kde každý prispel troškou k oprave, ja som tuším upravoval polohu po uvoľnení a v spolupráci s Hrošákom dotiahol posledný šrób. Nie je majster ten kto začne, ale ten kto dokončí.

Blíži sa záver, prehováram July nech sa za mňa posadí, že ideme prevetrať trošku mašinku, nech si aj ona vyskúša, čo sme to robili. S malou dušičkou a veľkým strachom za mňa sadá. Prebehnem letisko, skúšam jedna dva tri plný, a následne „full hamung“. Lezie mi na chrbát, ale zvláda to. Následne krútim ľavé kolieska, korigujeme polohu jej tela, hlavy.. stupačka. To isté doprava. Preklápanie na letištnej ploche, ľavá-pravá-ľavá.. atď. Koniec. Zosadá nadšená.

Muzeum Tatra

Obedík v miestnej reštike bol fajn, paradajková polievka so syrom, vynikajúca. Syr? Samostatná kapitola, nasypali ho do horúcej polievky, pokrájaný na kocky. Roztopil sa, nalepil na lyžičku, dve sústa, a sťahoval som ho z nerezu zubami. Na konci som odovzdal lyžičku, o dva týždne sa mám dostaviť.. budem mať hotový náhradný chrup.

Časový plán dostáva facku, tatru o pol tretej nestíhame, telefón, presun na tretiu. Bez problémov. Sprievodca vraj počká. V kolóne motoriek ako jazdec na najsilnejšej mašine, Radkovej litrovici, uzatváram štartové pole. Hľadám výhody litra, do kopcov, na rovinkách, nejako ich neviem nájsť. Voľako sa mi zatvárajú v zákrutách riadidlá. Vraj vyššia hmotnosť na rovnaký rám. Nepríjemné. Pred Vsetínom nachádzam tvrdú prevodovku, hladkanie je tatam, a rýchlosť tam treba riadne kopnúť. Aha, toto spomínal. Vraciam motorku. Dojmy zmiešané. Stále som čakal viac.

Presúvam sa na čelo kolóny, a trošku to naháňam, predsa len čas nepustí. Predpisy taktiež dostávajú facku, osemdesiat sa v obci fakt nejazdí. O tretej vystupujeme v Kopřivnici, vchádzame do múzea. Sprievodca sa nás nevie dočkať, odkladáme veci k nim do šatne, naľahko vstupujeme do múzea. Dve hodiny sú na prehliadku málo, dozvedáme sa históriu fabriky, konštruktérske zvláštnosti, osobnosti. Exponátov krásnych kopec, ešte krajších omnoho viac. Neviem kam skôr pozrieť, či počúvať výklad, obdivovať motory a autá, alebo sa kochať priateľkou. Pre mňa najkrajší exponát bol na konci múzea. Lopraisova víťazná Tatra z Paríž –Dakaru ročník 1988. Spomínam na knihy o motoristických legendách „komančovských“ čias, mám tam presne históriu Dakaru z hľadiska „náklaďákov“, ako to Liaz začal, Tatra sa neskôr pridala. Príbehy z púšte, z etáp. A teraz to auto stojí oproti mne. Na druhom mieste skončil Liaz Jirky Moskala (ten tam bohužiaľ nestál). Ak by sme mali viacej času a neblížila sa piata hodina, hádam by sa mi podarilo sprievodcu ukecať, aby mi ju otvoril, a ja by som si skúsil, aké to je sedieť za víťazným volantom.

Kávička na teraske po múzeu bodla, do mňa to nedostanete, kofoloval som. Albert sme vzali útokom, spomienka na Pastvinové párky zamierila kroky ku pultu s údeninami, a už sa ich aj polkila viezlo smer Luhačky. Vidina teplej večere a studeného piva na pár krokov od chatky nás hnala, ale nebola taká silná, takže som si predpisy na oplátku udobril. V zrkadlách sledovať šesť motoriek, mať tak trošku „vyzvárané“ oči od Brutynho svetlometu, ale strašná spokojnosť. A vracáky na trase? Nie je to celkom síce podľa mojich predstáv, ale hádam sa časom staneme kamarátmi.

Večer

Druhý krát urobíme výpravu smer reštaurácia v kempe .. tam tma ako v rohu, na párty s prekvapením to nevyzerá. Telefón zvonil, aj ho dvihli, ale tak či tak to o štvrtej zavreli lebo tam nikoho nebolo. Ale na ich obranu to treba schváliť, fakt bolo chladno, a v celom kempe bolo dvadsať ľudí, aj s nami. Už sa hľadali riešenia, rozmýšľalo sa kam, ale na motorke sa nechce ísť nikomu, predsa len nealko pivo nie je to pravé. V spolupráci s Petrom obieham miestne večierky a tak sa mi kufor plní plechovkami, vínkom, kofolou, a pod. Už bez Petra sa vraciam k osádke, tá sa veselo baví, doteraz neviem prečo Milan dvakrát obiehal chatku. Prvé pivo, posledné chladené ktoré mali v obchode, vo mne zmizne s hlasným zasyčaním, ostatné putujú do mraziaku. Zábava sa rozbieha v zmysle motivačného výroku môjho dekana z vysokej „najprv na plný plyn a potom postupne pridávať“. Chytám kŕče, myslel som že od smiechu, ale ono to bol hlad, párky si teda svoju raňajkovú šichtu odkrútia o dvanásť hodín skôr. V duchu večera tradícií, prichádza k slovu dražobný majster Hrošák, s pomyselným kladívkom, a skutočným hrncom vyberá príspevky do kasičky, ktoré však bohužiaľ nie je kde minúť. Napätie stúpa, strhávajú sa súboje. S nadšením z vydraženého stúpajú obavy z balného. Kam to všetko na tej motorke dám. Netrápi ma to, ráno múdrejšie večera. Otvára sa fernet, mraznička je v permanencii. Sedíme na teraske, debatí sa. Tma... Ráno.

Odjezd

Bez raňajok, párky došli. Kúpa mlieka bol perfektný nápad. Pre niektorých. Pomalý, ale veľmi pomalý postup balenia, nikto sa nikam neponáhľa, z každého sa stáva špekulant. V jednom kuse špekuluje, čo kam dá.. ja mám plný kufor, tankvak zapínam s Rosťovou výdatnou pomocou. Vychádza najväčší špekulant Radek, šikovne si schoval svoju kuklu ku mne do tankvaku. Podarilo sa mi ju totižto zbaliť spolu s mojou. Má čo chcel, nemá si hádzať kuklu k mojím veciam. Tankvak neotváram. Toto moje odhodlanie vydrží dve minúty. Pohľadu jeho smutných očí, a predstave oroseného čela v prilbe sa nedá odolať. Tankvak sa otvára kukla sa vyťahuje, tankvak sa zatvára. Tretia časť plánu výrazne hapruje, nastupuje hrubá sila, Rosťa druhý krát dokazuje svoje skúsenosti. Vychádza Julie, v ruke nedopitý fernet.. čo s ním, návrh dopiť ho sa stretáva s nadšením, nie však s pochopením. Nastupuje biela izolačná páska (vďaka Milanovi, mal aj iné farby) a fernet mi tróni na treťom doplnkovom sedadle. Ako toto vysvetlím žabkám zeleným, neviem. Pokúsim sa to ukecať na jódovú tinktúru. Presun do Luhačiek, parking pred paradajkovo-syrovo-kockovanou reštauráciou, prechádzka. Bageta, niekto oplátky, voda. Tá dokazuje platnosť Newtonových zákonov a pristáva Juliet priamo na palci. Slzy len tak vytryskli, zahadzujem ostatné a idem žehliť. Hádam sa mi to podarilo. Dražobné padne za obeť zmrzline, nie však celé, ešte tam pár drobných ostalo. Predpokladám že to preženiem pálenicou, pridám nejaké bylinky a doplním ten nedopitý fernet. Posledná spoločná fotka, lúčenie.

Krátka zastávka v Zlíne, nádrž doplna, a hajde dom. Na kopci a rovinkách plne nabalený spoznávam rozdiel medzi mojou a litrom. Včerajších 160 na rovinke je tatam, a motorke sa až tak veľmi do kopcov nechce. Konečne zisťujem rozdiel. No je pravda, objem ničím nenahradíš. Vo Vsetíne na pumpe partia motorkárov, kývem na pozdrav, chalani za mnou trúbia...asi ich zdravia. Dochádzam na kruháč, za mnou nikoho. Chvíľku čakám, nič. Vraciam sa spiatky k pumpe, hľadám chalanov. Niet ich. Už mi svitá, oni trúbili aj na mňa, a stočili to za pumpou vľavo smer Val-Mez. Acha, okej. Tak známou cestou Vsetín-Rožnov cez preteky do vrchu do Ostravy. Vybaľujem, parkujem motorku. Rozhádžem veci po izbe, reku na chvíľku sa natiahnem, potom upracem. Tma. Ráno.

Pondelok.. Zažil som neskutočné, videl nereálne. Julie má za sebou prvý motozraz. Skvelá partia ľudí, ani chvíľku nuda. Beriem kedykoľvek, kamkoľvek.

A nabudúce? Padali návrhy a kopec: Banská Štiavnica, Orava a Oravská Priehrada, Okolie Třebíče (alebo Třebíča).. uvidíme.

Viacej fotiek už je v diskusii ku stretku.